História

História

Najstaršie zmienky týkajúce sa tibetskej dogy sú obsiahnuté v čínskom spise Chou-king, v ktorom sa hovorí, že v roku 1 121 pred n.l. tzv. „ngao“, pes obrovskej postavy cvičený proti cudzincom, bol ponúknutý ako dar čínskemu cisárovi, Wu-Wangovi. Alexander Veľký pri svojich výbojoch do Indie a Tibetu bol pravdepodobne jedným z prvých, ktorí týchto mohutných dogovitých psov priviezli do Európy. Podobne ako Alexander Veľký, aj Amurat prvý a Mahomet II sa nechali doprevádzať pri svojich bitkách molosmi.
Prvý dokument popisujúci veľkého tibetského psa je od slávneho benátskeho cestovateľa Marca Pola. Ten počas svojich ciest do Veľkého Mongolska prešiel celú Áziu a vo svojich poznámkach z ciest v roku 1295 uvádza, že tibetský pes mal veľmi veľkú a pevnú postavu, bol nepriateľský až divoký voči cudzím a revúci pri štekaní skoro ako lev. Pri návšteve čínskej provincie Sečuan Marco Polo stretáva obchodníkov s ich psami. „V tejto provincii majú rasu psov tak divokých a odvážnych, že davja z nich sú schopní bojovať s jedným levom. Každý, kto sa vydáva na cestu berie si so sebou dvoch týchto psov. Keď sa objaví lev, vrhnú sa na neho s veľkou odvahou a lev ich nemôže zasiahnuť lebo sú veľmi obratní pri uhýbaní sa jeho zásahom.“ píše v roku 1298 vo svojej Knihe zázrakov sveta. Zdá sa, že títo psi ho veľmi zaujali: „boli veľkí ako somári a dosť silní na to, aby poľovali na všetky druhy divokej zveri, zvlášť na byvolov, ktorí sú veľmi veľkí a divokí.“
Zvieratá nazývané Marcom Polom ako levy boli v skutočnosti tigre a byvoly boli jaky. Naviac, tibetský somár, Equus asinus kiang, dosahoval málokedy priemernú veľkosť ľudí, ktorí v tej dobe boli oveľa menší ako dnes. Samozrejme, hustá srsť a typický, často impozantný postoj týchto psov znásobujú ich mohutný dojem.
Podľa Marca Pola bola tibetská doga rozšírená vo všetkých horských lokalitách Himalájí, kde tento pes ochraňoval ženy, keď muži schádzali do údolí za obchodom. Po dlhšom sledovaní týchto psov v ich činnosti si Marco Polo jedného zaobstaral na svoju osobnú ochranu pri svojich početných výpravách v tejto divokej a nehostinnej oblasti. Marco Polo bol teda prvým mužom zo Západu, ktorý vlastnil tibetskú dogu.

Prvé písomné zmienky z novoveku

Uplynulo asi 5 storočí od prvých zpráv od uvedeného benátskeho cestovateľa, kým sa objavujú nové popisy psa sprostredkované talianskym jezuitom Desiderim a neskôr britskými výpravami. V roku 1774 bol do Tibetu vyslaný George Bogle, aby otvoril až dovtedy hermeticky uzavreté hranice a pritom mal dobrú príležitosť obdivovať tibetskú dogu: „títo psi mali vysokú postavu, často s dlhou srsťou a boli extrémne divokí. Cez deň boli pripútaní na reťaz a večer ich púšťali, takže v noci cudzinci nemohli vychádzať von“. Boglova výprava do Tibetu však stroskotala a Tibet zostal ostatnému svetu uzavretý. V roku 1783 sa uskutočnila druhá britská výprava Indickej spoločnosti, vedením ktorej bol poverený Samuel Turner. Počas výpravy stretli skupinu pastierov, ktorí mali stádo cca 300 jakov, chránených proti lúpežníkom dvomi veľkými tibetskými psami: „boli to ohromní psi, extrémne divokí, silní a hluční“.
Následne anglický zoológ Brian Hodgson priniesol niekoľko popisov z Nepálu: „ušľachtilý pes, zvyčajne nazývaný Pes z Nepálu. Stretli sme sa s ním v Kachare, jedinom mieste, kde môže žiť. Bol dovezený z Tibetu, jeho rodnej krajiny, kde žije v niekoľkých druhoch - variantoch, a to v rôznych oblastiach. Tento, ktorý pochádza z Lhasy je najkrajší a skoro vždy čierny a dravý s vlčím pazúrom na predných a zadných končatinách. Druh „Mustang“ je oveľa menší, živej červenej farby s malými očkami. Tento druh nemá vlčí pazúr na zadných končatinách. Aj v Kachare títo psi rýchlo degenerujú a nemôžu znášať teplo nepálskeho vnútrozemia. Zdá sa, že je to pes, ktorý zaujal pred tisíc rokmi Alexandra Veľkého. Možno sa s ním stretnúť po celom Tibete.“
V roku 1850 anglický botanik Joseph Dalton Hooker podnikol výpravu do východného Nepálu a na juh Tibetu. Všetok voľný čas venoval obdivu a poznávaniu tibetskej dogy: „tibetské karavány napredovali usporiadane; ocitli ste sa uprostred kôz a oviec, z ktorých každá niesla dve vrecia soli; po ich bokoch kráčali pokojne a majestátne ohromné a mocné tibetské dogy, takisto naložené jedným vrecom. Ich krásny dlhosrstý chvost sa graciózne dvíhal na chrbát, ich široký obojok z červeného plátna objímal ich dlhú divokú kožušinu... Nezdalo sa, že by tu boli na svojom mieste kráčajúc uprostred karavány, nesúc ťažké bremeno. Vedeli však, že cez deň ani jaky, ani ovce a kozy nepotrebovali ich ochranu a zostávali úplne poddajné. Preto trpezlivo plnili svoju úlohu ťažného zvieraťa a niesli náklad ako ostatní. Až príchodom noci začali plniť úlohu strážneho psa“.
Autori najstarších popisov tibetskej dogy väčšinou hovoria o tibetských psoch, ale až A. E. Brehm vo svojom diele Život zvierat (1868) použil pre označenia plemena skutočne výraz tibetská doga. Mnoho autorov popisuje rôzne typy tibetskej dogy, ktoré sa často líšia svojím domorodým pomenovaním v závislosti od toho, z ktorej oblasti Tibetu pochádzali a aké bolo ich využitie.

Použitá literatúra:

Vos Chiens, N O 129 - Fevrier 1996

Černochová, R.: Tibetská doga. České Budějovice, Dona, 1998.

Článok pro Vás pripravujeme.

Ravenkluk Design 2010